Prvá písomná zmienka o Kamenici je datovaná rokom 1270. Kráľ Štefan V. daruje v listine synom Detrika z Kércsu v Abovskej stolici kráľovský poľovnícky revír nazývaný Bachamezey (Pusté Pole) a Torkueley (Kamenica). Názov Torkueley je odvodený z maďarského tor – tar = holý, ku – kő = kameň, eley – pod a znamená „pod holými skalami“. Kamenický chotár je charakteristický práve skalnatým Bradlovým pásmom, na ktorom neskôr vyrástol aj hrad. V roku 1296 ale územie Kamenice vymenili synovia Detrika za obec v Abovskej stolici od synov Rikolfa z rodu pánov z Lomnice. Kokoš a Ján už vlastnili aj blízku obec Torysa a majetky postupne rozširovali, až sa stali jedným z najmocnejších šarišských i spišských rodov. Kamenické panstvo získal Rikolf ml., ktorý nechal na prelome 13./ 14. storočia nad obcou vybudovať aj vlastné opevnené sídlo v podobe hradu a stal sa zakladateľom kamenickej vetvy rodu. Prvá písomná zmienka o hrade pochádza z roku 1306, kde sa spomína ako castrum Thorku. Dejiny hradu si prečítajte tu.
Kamenické panstvo bolo rozsiahle. V listine z roku 1455 sa uvádza vyše 30 obcí, ku ktorým patrili napr. aj Lipany, Torysa, Červenica, Krivany, Ľubotín, ale aj Krížová Ves, Lomnica či Výborná na Spiši. Samotná Kamenica patrila k najväčším obciam, v roku 1427 bola zdanená za 44 port, teda usadlostí. Polovica 15. storočia bola poznačená rozmachom bratríkov, ktorí sa usídlili na hrade a rovnako aj na neďalekom hrade Plaveč a ovplyvňovali život v okolitých obciach. V roku 1456 sa objavujú správy o lúpežníkoch v okolí Kamenice.
K najvýznamnejším predstaviteľom rodu patril v 15. storočí Tomáš z Torysy (Tarczay), pôsobiaci v službách Mateja Korvína a jeho syn Mikuláš. Priamo na hrade sa ale zdržiavali minimálne. Po Mikulášovej smrti v bitke pri Moháči získala panstvo jeho manželka Dorota Bánffyová. Jej syn Juraj a dcéra Anna sa ale postavili na stranu kráľovnej Izabely a preto panovník Ferdinand I. vyslal v roku 1556 na hrad vojsko, ktoré ho dobylo. Ferdinand potrestal Tarczayovcov odobratím majetkov, ktoré daroval Jánovi st. Dessewffyovi. Tým sa začala nová etapa v dejinách Kamenice.
Napriek svojmu vysokému postaveniu a dobrým finančným možnostiam už Ján Dessewffy neprikročil k obnove zboreného hradu. Jeho potomkovia začali používať prídomok „z Černeku a Kamenice“ (de Csernek et Tárkö). Dessewffyovci si v obci Kamenica postavili renesančný kaštieľ, ktorý bol neskôr zbúraný. Stál v polohe nazývanej „v kúte“, severovýchodne od kostola. Je známe len jedno jeho vyobrazenie na grafike z 19. storočia. Išlo o dvojpodlažný a podpivničený objekt členitého pôdorysu. Areál kaštieľa mal murovanú vstupnú bránu s polkruhovým záklenkom a súčasťou areálu boli aj hospodárske objekty. Posledné časti areálu boli asanované v 2. polovici 20. storočia, zachoval sa len suterén s valenou kamennou klenbou. Dôvodom asanácie mohol byť aj zlý stav kaštieľa, do ktorého sa zrejme neinvestovalo a chátral. Dessewffyovci už na konci 19. storočia nepatrili k najväčším vlastníkom pôdy v chotári. Oveľa viac pôdy vlastnil Ľudovít Bornemisza či Gejza Tahy. Príslušníci rodu Dessewffy sa najčastejšie sobášili s členmi rodu Tahy z Lúčky, Péchy z Pečovskej Novej Vsi, Berzeviczy z Brezovice či Bornemisza. Dessewffyovci sa z Kamenice postupne vysťahovali v priebehu 19. storočia.
Kresba renesančného kaštieľa v Kamenici.
(zdroj: Vasárnapi Ujság, 5.6.1864)
Pri kostole sa donedávna nachádzala kamenná stéla Alberta Dessewffyho (1819 – 1867) a jeho manželky Petronely (1820/ 1825? - 1876) z rodu Berzeviczyovcov. Svadbu mali 16. apríla 1844 v Brezovici. V Kamenici sa narodil len najstarší syn, ďalšie deti sa narodili už v Prešove a Nižnej Šebastovej. Albert i Petronela umreli v Prešove a boli pochovaní v Kamenici.
Od roku 1427 do roku 1600 sa obec zmenšila zhruba o tretinu, no napriek tomu patrila medzi väčšie obce. Na začiatku 18. storočia zaznamenala Kamenica opäť pokles obyvateľstva. V roku 1715 tu žilo 23 poddanských domácností a stála tu šľachtická kúria. Postupne počet domácností rástol. Obyvatelia boli najmä sedliaci a želiari, v menšom počte i remeselníci a mlynári. Na mape 1. vojenského mapovania z rokov 1763 – 1787 sú mlyny zaznačené na hornom konci obce, v dnešnej polohe Verbiny a na Pomykale. V roku 1786 mala dedina 93 domov a 627 obyvateľov a ďalej rástla. V roku 1880 bol počet obyvateľov 935 a domov 143, v roku 1910 bývalo v Kamenici 974 obyvateľov, v roku 1930 to už bolo 1045 obyvateľov a v roku 1991 dosiahol počet 1776 obyvateľov.
Druhá svetová vojna – záznam z obecnej kroniky
Dňa 3. septembra 1944 prišli do dediny Nemci práve na obed na troch autách. začali paľbu z kanónov pomedzi domy na zámok, kde bola partizánska pozorovateľňa. Partizáni opakovali paľbu z ťažkého guľometu. V ten istý večer obsadili Nemci asi v počte 1000 vojakov celú dedinu. V noci od pol jedenástej strhla sa bitka medzi Nemcami a partizánmi, ktorá vyvrcholila medzi pol 2 a pol 3 hodinou. Za boja boli zapálené 3 domy, z ktorých 2 zhoreli do základov. V boji padli 4 Nemci a 2 partizáni boli ťažko zranení. Zo strany partizánov padli traja vojaci a to: poručík Vojtech Marošík z Nitry, slobodník Alojz Greguška z Čakajoviec, okr. Nitra a vojak Andrej Murín z Banskej Bystrice. Z partizánov – civilov padol istý Mayer – mlynár z Banskej Bystrice, ktorý je pochovaný na okraji lesa nad Kamenicou. Na tretí deň po bojoch sa vojaci odsťahovali do lesov nad Brezovicou.
Asi o mesiac prišla na Minčol druhá skupina partizánov, ktorá na základe falošného udania odvliekla do lesov starostu obce Jána Šoltýsa a v lese ho obesili a obeseného prestrelili, ako to bolo doteraz zistené, bez vyšetrovania. Po voľajakej dobe, asi na sviatky veľkonočné v r. 1945 našli sa po ňom len kosti a kúsky odevu, po ktorých ho poznali.
Dňa 22. januára 1945 o 8:45 hodine obsadili Kamenicu Rusi bez bojov, lebo Maďari bojujúci s Nemcami ustúpili. Rusi mali v dedine lazaret a dňa 11. marca 1945 obec opustili.
Príbeh starostu Jána Šoltýsa
Moja babka Terézia Vargová sa narodila v r. 1933 ako piate a najmladšie dieťa v rodine Jána Šoltýsa a Márie r. Halčišákovej (Mackojanka). Bývali na vyšnom konci oproti Balentovej skalke a volali k nim - do Leška. Jej otec Ján bol v čase vojny starostom Kamenice. Babka si naňho spomínala ako na pokojného a starostlivého človeka, ktorý viedol jednoduchý život.
Vojna priviedla do Kamenice všelijakých návštevníkov - Nemcov, Rusov - a ako sa neskôr ukázalo - aj falošných partizánov… Babka nám často rozprávala ako s kamarátkami pri pasení kráv pozorovali ukryté v lese Nemcov; osobitne si spomínala na štyroch Rusov, ktorí chodili na koňoch po obci zbierať potraviny. Prišli aj k nim a pýtali si chlieb. Boli nekonfliktní a jeden z nich pri pohľade na deti spomínal na svoju rodinu, ktorá ho čakala doma. Babkin otec bol ako starosta pri takýchto pochôdzkach často prítomný.
V jeden novembrový deň, keď už husto snežilo, opäť dostal odkaz, že do dediny prídu partizáni a má ich počkať pred školou. A tak aj čakal…Videli ho tam minimálne dvaja svedkovia a jedným z nich bol aj môj pradedo Štefan Ščecina, ktorý bol v tom čase kostolníkom. Keď okolo neho prechádzal, z krátkej konverzácie sa dozvedel, že čaká na partizánov a odporúčal mu skryť sa… Dedo Šoltýs však trval na tom, že počká, veď nikomu nič neurobil, nemá dôvod skrývať sa…
Partizáni na dohodnuté stretnutie naozaj prišli, ako sa však neskôr ukázalo, neboli to partizáni a ich úmysly neboli čestné. Pod zámienkou obchôdzky obce deda vylákali až na okraj obce a odtiaľ odvliekli pod Minčol - do Livovskej Huty v okrese Bardejov. Tam ho z doposiaľ nezistených príčin, v časti, ktorú miestni nazývajú Čerešenky, obesili a obeseného prestrelili. Keďže sa v osudný večer nevrátil domov, chlapi z Kamenice sa ho vybrali hľadať do okolitých lesov. Hľadanie však sťažoval sneh, nepodarilo sa im nájsť žiadne stopy a tak vyšlo nazmar.
Po približne piatich mesiacoch dostala rodina typ kde hľadať pozostatky a tak sa v apríli 1945chlapi vybrali opäť do lesov. Tentokrát však už vedeli kam idú. Aj vtedy bol ešte sneh, ale keď sa blížili k určenému miestu, našli už dokonca aj odhádzaný chodník a na jeho konci pozostatky značne rozloženého tela - časť chrbtovej kosti, lebku, nohavice (chološne) a pestrofarebný pásikavý šál (hajštuk), ktorý dedo vraj s obľubou nosil.
Babka mala vtedy len 12 rokov a s dojatím spomínala na moment, keď chlapi doniesli na plátenných nosítkach pozostatky jej otca a čakali ich mnohí ľudia z dediny, lemujúc cestu. Uložili ich do hrobu v prednej časti starého cintorína.
Rodina sa odvtedy musela zaobísť v ťažkých povojnových časoch bez otca a živiteľa. Celý prípad nebol nikdy vyšetrený ani uznaný za obeť vojny, keďže sa nestal na vojnových frontoch...
Príbeh spísala pravnučka J. Šoltýsa Andrea Harris
Život po 2. svetovej vojne
Prvým predsedom Miestneho národného výboru sa stal roľník Andrej Vandžura. Obyvatelia Kamenice sa vyhýbali založeniu Jednotného roľníckeho družstva a až v roku 1975 odovzdali pôdu Štátnym majetkom Lipany 189 roľníci z celkového počtu 256. Obecná kronika uvádza, že v roku 1935 bolo v obci zamestnaných 6 obyvateľov, v roku 1957 už číslo narástlo na 300, z toho 40 žien. V roku 1970 pracovalo 577 obyvateľov, z toho 163 žien. Prvý autobus začal do obce z Lipian premávať v apríli 1950. Elektrický prúd bolo do Kamenice zavedený v roku 1956. V roku 1960 sa začalo so svojpomocnou výstavbou kultúrneho domu, avšak došlo len k vytvoreniu základov a samotná budova bola vztýčená až v rokoch 1970 – 1973. Vzápätí, v roku 1974 začali obyvatelia so stavbou nákupného strediska s reštauráciou, ukončeného po 2 rokoch.
Zástavba obce
Zástavba obce sa rozvíjala tradične pozdĺž potoka. Murovanými stavbami bol len kostol, šľachtické sídlo a pravdepodobne i škola. Domy obyvateľstva boli drevené, zrubovej konštrukcie. Dodnes sa zachovalo niekoľko dreveníc, väčšinou postavených až po 2. svetovej vojne. Existovali aj domy stavané začiatkom 20. storočia z nepálených tehál. Tradičný ľudový dom bol trojpriestorový s prednou obytnou izbou, strednou kuchyňou – tzv. prikletom a zadnou komorou. Dom mal jeden zväčša zaklenutý pivničný priestor prístupný z fasády, sedlová strecha mala drevený doskový štít a slamenú alebo šindľovú krytinu. Domy sa stavali kolmo na ulicu a hlavný vstup viedol z dvora do kuchyne. Súčasťou dvora boli hospodárske budovy a tradičná zrubová sýpka – tzv. sypanec, ktorý sa staval pri ulici, často na opačnej strane ulice pri potoku. Zrubová konštrukcia domu sa v Kamenici vždy omietala. Škáry medzi trámami boli vyplnené mazaninou. Išlo o íl premiešaný so slamou a kvôli lepšiemu uchyteniu sa do trámov nabíjali drevené kolíky. Mazaninou sa opatrili aj steny interiéru a fasády, na záver sa obielili vápnom. Soklová časť sa opatrila svetlomodrou farbou. Ílovitá hlina sa na stavbu domov získavala z lokality Hliník v polohe dnešného zberného dvora. Po 2. svetovej vojne sa už stavali vo väčšej miere murované domy z nepálených alebo pálených tehál podľa finančných možností obyvateľov, s kamennou podmurovkou. S domami na Pomykale sa zástavba obce prepojila až v 2. polovici 20. storočia.
Kostol Všetkých svätých
Kostol vznikol v obci v 13. storočí ako ranostredoveká stavba, na čo poukazovali jeho viaceré architektonické prvky. Išlo o časti pastofória, ktoré boli sekundárne zamurované v obvodovom múre kostola, ale aj polkruhovo ukončený kamenný južný portál, v súčasnosti prezentovaný aj na novej lodi kostola. Keďže veľká časť pôvodného kostola bola pri stavbe nového zbúraná bez pamiatkového výskumu a odborného zdokumentovania, nevieme presne určiť jeho stavebný vývoj. Do súčasnosti sa v Kostole Všetkých svätých zachovala aj stredoveká kamenná krstiteľnica. Prvý záznam o kňazovi v obci je až z roku 1330. Farár Gotfrid je označený „de Lapide“, teda z Kamenice v latinskom prepise. V 1. polovici 14. storočia sa v kostole nachádzala zázračná hostia, ku ktorej sa konali dokonca púte. Kostol, postavený podľa stredovekých zvyklostí na návrší, mal okolo cintorín a murovanú ohradu. V rokoch 1580 – 1703 spravovali kostol evanjelici. Juhovýchodne od kostola postavili novú faru v roku 1743. Kanonická vizitácia z roku 1749 uvádza, že v Kostole Všetkých svätých sú tri oltáre – hlavný Všetkých svätých a bočné Panny Márie a sv. Anny. Kostol mal drevenú zvonicu s tromi zvonmi. Väčšou prestavbou prešiel kostol v roku 1806, kedy vznikla veža, klenby, empora i nové ukončenie presbytéria s konchou, dodnes zachované. Veľký zásah do kostola nastal po politickej zmene v roku 1989, kedy mohli veriaci slobodne uvažovať o zväčšení kostola, ktorý už veriacim Kamenice nepostačoval. Prvé stretnutie úradníkov v tejto veci sa uskutočnilo už v decembri 1989. Keďže stojaci kostol nebol zapísaný v zozname pamiatok, mohla sa jeho časť zbúrať, aj keď sa uvažovalo aj o stavbe nového. Ešte pred prestavbou kostola postavili veriaci v rokoch 1990 – 1991 novú faru hneď vedľa barokovej fary. Zemné práce na kostole sa začali v jeseni 1993. Autorom projektu nového chrámu bol Ing. arch. Pavol Repka. Kostol slávnostne konsekroval 27.8.1995 Mons. Alojz Tkáč, košický arcibiskup.
Školstvo
Záznamy o existencii školy v Kamenici existujú od roku 1600. Kanonická vizitácia z roku 1691 uviedla, že škola bola v ruinách. V roku 1813 sa uvádza meno učiteľa Ján Singlarič, v roku 1867 Andrej Petrach, po ňom Ján Cvanciger. Učitelia fungovali zároveň ako kantori v kostole. Budova školy ale na začiatku 20. storočia prestala vyhovovať a bolo potrebné riešiť jej kapacitu. Do školy chodilo 150 – 160 detí a preto sa rozhodlo o stavbe druhej budovy, kde by pôsobil aj druhý učiteľ. Zaslúžil sa o ňu najmä farár Andrej Mathia a richtár Tomáš Ščecina. Stavba sa uskutočnila v roku 1912 a okrem triedy sa v nej nachádzal aj byt učiteľa, ktorým bol v tom čase Andrej Poklemba. Typizovanú budovu na obdĺžnikovom pôdoryse postavil lipiansky staviteľ Maximilián Hudy medzi kostolom a farou. Škola bola podpivničená, prízemná, fasády zdobilo nárožné kvádrovanie a okná mali profilované šambrány s klenákom. Posviacka novej školy sa uskutočnili 31. októbra 1912. Na svoje účely fungovala až do postavenia novej školy. Zbúrala sa v roku 2018.
Mgr. Michaela Haviarová, PhD.
Použité informácie z publikácií:
Michaela Haviarová a kol.: Hrad Kamenica – tajomný hrad Čergova, Obec Kamenica, 2016.
Kol. autorov: Hrad Kamenica. Obrazy z dejín hradu a podhradia. Turany : P+M, 2018.
Zaujímavosti o narodených - pokrstených deťoch v minulosti
CINTORÍNY V KAMENICI
Obec Kamenica leží na menej úrodnej ílovej pôde, ktorá je vhodná aj na ďalšie spracovanie. Preto sa v minulosti v časti, kde sa dnes nachádza Zberné miesto, vytvoril tzv. Hliník, kde sa ťažila zemina na výrobu spočiatku najmä nepálených tehál. V 19. storočí je "Hliník" zakreslený medzi dvoma cintorínmi. Pôvodný kamenický cintorín sa nachádzal okolo kostola, reformou Jozefa II. v roku 1784 sa museli aj kvôli ochrane pitnej vody vytvoriť nové cintoríny na okrajoch miest a dedín. Na katastrálnej mape Kamenice z roku 1876 sú zakreslené 2 cintoríny - dnešný tzv. starý a druhý východne od Hliníka, dnes zaniknutý. Na mladšej mape z konca 19. storočia je už zaznačený len súčasný starý cintorín. Úvaha, že druhý cintorín patril inej konfesii - evanjelikom je nepravdepodobná, nakoľko evanjelikov bolo v obci od 18. storočia minimum. Po židovskom cintoríne by sa zachovali kamenné stély. Môžeme ale predpokladať, že na konci 18. storočia vytvorili cintorín v polohe zaniknutého a z neznámych dôvodov prestal vyhovovať, preto v 19. storočí vytvorili nový - dnešný starý cintorín.
Na leteckej fotografii z roku 1950 je už viditeľné, že východná časť cintorína zanikla a „Hliník“ fungoval naplno. V máji 1959 zriadila obec na Hliníku tehelňu, ktorej vedúcim bol Ján Pella. Obecná kronika spomína: „V roku 1959 vypálili v tehelni 14 000 kusov tehál. Tehly sú veľmi kvalitné. Páli ich Štefan Kuča - občas cigánskeho pôvodu - majster v pálení tehál.“ Dnešný nový cintorín bol založený až v 70. rokoch 20. storočia.
Židovským cintorínom sa budeme venovať neskôr.
