Prvá písomná zmienka o Kamenici je datovaná rokom 1270. Kráľ Štefan V. daruje v listine synom Detrika z Kércsu v Abovskej stolici kráľovský poľovnícky revír nazývaný Bachamezey (Pusté Pole) a Torkueley (Kamenica). Názov Torkueley je odvodený z maďarského tor – tar = holý, ku – kő = kameň, eley – pod a znamená „pod holými skalami“. Kamenický chotár je charakteristický práve skalnatým Bradlovým pásmom, na ktorom neskôr vyrástol aj hrad. V roku 1296 ale územie Kamenice vymenili synovia Detrika za obec v Abovskej stolici od synov Rikolfa z rodu pánov z Lomnice. Kokoš a Ján už vlastnili aj blízku obec Torysa a majetky postupne rozširovali, až sa stali jedným z najmocnejších šarišských i spišských rodov. Kamenické panstvo získal Rikolf ml., ktorý nechal na prelome 13./ 14. storočia nad obcou vybudovať aj vlastné opevnené sídlo v podobe hradu a stal sa zakladateľom kamenickej vetvy rodu. Prvá písomná zmienka o hrade pochádza z roku 1306, kde sa spomína ako castrum Thorku. Dejiny hradu si prečítajte tu.

Kamenické panstvo bolo rozsiahle. V listine z roku 1455 sa uvádza vyše 30 obcí, ku ktorým patrili napr. aj Lipany, Torysa, Červenica, Krivany, Ľubotín, ale aj Krížová Ves, Lomnica či Výborná na Spiši. Samotná Kamenica patrila k najväčším obciam, v roku 1427 bola zdanená za 44 port, teda usadlostí. Polovica 15. storočia bola poznačená rozmachom bratríkov, ktorí sa usídlili na hrade a rovnako aj na neďalekom hrade Plaveč a ovplyvňovali život v okolitých obciach. V roku 1456 sa objavujú správy o lúpežníkoch v okolí Kamenice.

K najvýznamnejším predstaviteľom rodu patril v 15. storočí Tomáš z Torysy (Tarczay), pôsobiaci v službách Mateja Korvína a jeho syn Mikuláš. Priamo na hrade sa ale zdržiavali minimálne. Po Mikulášovej smrti v bitke pri Moháči získala panstvo jeho manželka Dorota Bánffyová. Jej syn Juraj a dcéra Anna sa ale postavili na stranu kráľovnej Izabely a preto panovník Ferdinand I. vyslal v roku 1556 na hrad vojsko, ktoré ho dobylo. Ferdinand potrestal Tarczayovcov odobratím majetkov, ktoré daroval Jánovi st. Dessewffyovi. Tým sa začala nová etapa v dejinách Kamenice.

Napriek svojmu vysokému postaveniu a dobrým finančným možnostiam už Ján Dessewffy neprikročil k obnove zboreného hradu. Jeho potomkovia začali používať prídomok „z Černeku a Kamenice“ (de Csernek et Tárkö). Dessewffyovci si v obci Kamenica postavili renesančný kaštieľ, ktorý bol neskôr zbúraný. Stál v polohe nazývanej „v kúte“, severovýchodne od kostola. Je známe len jedno jeho vyobrazenie na grafike z 19. storočia. Išlo o dvojpodlažný a podpivničený objekt členitého pôdorysu. Areál kaštieľa mal murovanú vstupnú bránu s polkruhovým záklenkom a súčasťou areálu boli aj hospodárske objekty. Posledné časti areálu boli asanované v 2. polovici 20. storočia, zachoval sa len suterén s valenou kamennou klenbou. Dôvodom asanácie mohol byť aj zlý stav kaštieľa, do ktorého sa zrejme neinvestovalo a chátral. Dessewffyovci už na konci 19. storočia nepatrili k najväčším vlastníkom pôdy v chotári. Oveľa viac pôdy vlastnil Ľudovít Bornemisza či Gejza Tahy. Príslušníci rodu Dessewffy sa najčastejšie sobášili s členmi rodu Tahy z Lúčky, Péchy z Pečovskej Novej Vsi, Berzeviczy z Brezovice či Bornemisza. Dessewffyovci sa z Kamenice postupne vysťahovali v priebehu 19. storočia. 

Kresba renesančného kaštieľa v Kamenici.
(zdroj: Vasárnapi Ujság, 5.6.1864)

 

Pri kostole sa zachoval hrob s kamennou stélou Alberta Dessewffyho (1819 – 1867) a jeho manželky Petronely (1820/ 1825? - 1876) z rodu Berzeviczyovcov. Svadbu mali 16. apríla 1844 v Brezovici. V Kamenici sa narodil len najstarší syn, ďalšie deti sa narodili už v Prešove a Nižnej Šebastovej. Albert i Petronela umreli v Prešove a boli pochovaní v Kamenici.

 

Od roku 1427 do roku 1600 sa obec zmenšila zhruba o tretinu, no napriek tomu patrila medzi väčšie obce. Na začiatku 18. storočia zaznamenala Kamenica opäť pokles obyvateľstva. V roku 1715 tu žilo 23 poddanských domácností a stála tu šľachtická kúria. Postupne počet domácností rástol. Obyvatelia boli najmä sedliaci a želiari, v menšom počte i remeselníci a mlynári. Na mape 1. vojenského mapovania z rokov 1763 – 1787 sú mlyny zaznačené na hornom konci obce, v dnešnej polohe Verbiny a na Pomykale. V roku 1786 mala dedina 93 domov a 627 obyvateľov a ďalej rástla. V roku 1880 bol počet obyvateľov 935 a domov 143, v roku 1910 bývalo v Kamenici 974 obyvateľov, v roku 1930 to už bolo 1045 obyvateľov a v roku 1991 dosiahol počet 1776 obyvateľov.

Druhá svetová vojna – záznam z obecnej kroniky

Dňa 3. septembra 1944 prišli do dediny Nemci práve na obed na troch autách. začali paľbu z kanónov pomedzi domy na zámok, kde bola partizánska pozorovateľňa. Partizáni opakovali paľbu z ťažkého guľometu. V ten istý večer obsadili Nemci asi v počte 1000 vojakov celú dedinu. V noci od pol jedenástej strhla sa bitka medzi Nemcami a partizánmi, ktorá vyvrcholila medzi pol 2 a pol 3 hodinou. Za boja boli zapálené 3 domy, z ktorých 2 zhoreli do základov. V boji padli 4 Nemci a 2 partizáni boli ťažko zranení. Zo strany partizánov padli traja vojaci a to: poručík Vojtech Marošík z Nitry, slobodník Alojz Greguška z Čakajoviec, okr. Nitra a vojak Andrej Murín z Banskej Bystrice. Z partizánov – civilov padol istý Mayer – mlynár z Banskej Bystrice, ktorý je pochovaný na okraji lesa nad Kamenicou. Na tretí deň po bojoch sa vojaci odsťahovali do lesov nad Brezovicou. Asi o mesiac prišla na Minčol druhá skupina partizánov, ktorá na základe falošného udania odvliekla do lesov starostu obce Jána Šoltýsa a v lese ho obesili a obeseného prestrelili, ako to bolo doteraz zistené, bez vyšetrovania. Po voľajakej dobe, asi na sviatky veľkonočné v r. 1945 našli sa po ňom len osti a kúsky odevu, po ktorých ho poznali. Dňa 22. januára 1945 o 8:45 hodine obsadili Kamenicu Rusi bez bojov, lebo Maďari bojujúci s Nemcami ustúpili. Rusi mali v dedine lazaret a dňa 11. marca 1945 obec opustili.

Život po 2. svetovej vojne

Prvým predsedom Miestneho národného výboru sa stal roľník Andrej Vandžura. Obyvatelia Kamenice sa vyhýbali založeniu Jednotného roľníckeho družstva a až v roku 1975 odovzdali pôdu Štátnym majetkom Lipany 189 roľníci z celkového počtu 256. Obecná kronika uvádza, že v roku 1935 bolo v obci zamestnaných 6 obyvateľov, v roku 1957 už číslo narástlo na 300, z toho 40 žien. V roku 1970 pracovalo 577 obyvateľov, z toho 163 žien. Prvý autobus začal do obce z Lipian premávať v apríli 1950. Elektrický prúd bolo do Kamenice zavedený v roku 1956. V roku 1960 sa začalo so svojpomocnou výstavbou kultúrneho domu, avšak došlo len k vytvoreniu základov a samotná budova bola vztýčená až v rokoch 1970 – 1973. Vzápätí, v roku 1974 začali obyvatelia so stavbou nákupného strediska s reštauráciou, ukončeného po 2 rokoch.

Zástavba obce

Zástavba obce sa rozvíjala tradične pozdĺž potoka. Murovanými stavbami bol len kostol, šľachtické sídlo a pravdepodobne i škola. Domy obyvateľstva boli drevené, zrubovej konštrukcie. Dodnes sa zachovalo niekoľko dreveníc, väčšinou postavených až po 2. svetovej vojne. Existovali aj domy stavané začiatkom 20. storočia z nepálených tehál. Tradičný ľudový dom bol trojpriestorový s prednou obytnou izbou, strednou kuchyňou – tzv. prikletom a zadnou komorou. Dom mal jeden zväčša zaklenutý pivničný priestor prístupný z fasády, sedlová strecha mala drevený doskový štít a slamenú alebo šindľovú krytinu. Domy sa stavali kolmo na ulicu a hlavný vstup viedol z dvora do kuchyne. Súčasťou dvora boli hospodárske budovy a tradičná zrubová sýpka – tzv. sypanec, ktorý sa staval pri ulici, často na opačnej strane ulice pri potoku. Zrubová konštrukcia domu sa v Kamenici vždy omietala. Škáry medzi trámami boli vyplnené mazaninou. Išlo o íl premiešaný so slamou a kvôli lepšiemu uchyteniu sa do trámov nabíjali drevené kolíky. Mazaninou sa opatrili aj steny interiéru a fasády, na záver sa obielili vápnom. Soklová časť sa opatrila svetlomodrou farbou. Ílovitá hlina sa na stavbu domov získavala z lokality Hliník v polohe dnešného zberného dvora. Po 2. svetovej vojne sa už stavali vo väčšej miere murované domy z nepálených alebo pálených tehál podľa finančných možností obyvateľov, s kamennou podmurovkou. S domami na Pomykale sa zástavba obce prepojila až v 2. polovici 20. storočia.

Kostol Všetkých svätých

Kostol vznikol v obci v 13. storočí ako ranostredoveká stavba, na čo poukazovali jeho viaceré architektonické prvky. Išlo o časti pastofória, ktoré boli sekundárne zamurované v obvodovom múre kostola, ale aj polkruhovo ukončený kamenný južný portál, v súčasnosti prezentovaný aj na novej lodi kostola. Keďže veľká časť pôvodného kostola bola pri stavbe nového zbúraná bez pamiatkového výskumu a odborného zdokumentovania, nevieme presne určiť jeho stavebný vývoj. Do súčasnosti sa v Kostole Všetkých svätých zachovala aj stredoveká kamenná krstiteľnica. Prvý záznam o kňazovi v obci je až z roku 1330. Farár Gotfrid je označený „de Lapide“, teda z Kamenice v latinskom prepise. V 1. polovici 14. storočia sa v kostole nachádzala zázračná hostia, ku ktorej sa konali dokonca púte. Kostol, postavený podľa stredovekých zvyklostí na návrší, mal okolo cintorín a murovanú ohradu. V rokoch 1580 – 1703 spravovali kostol evanjelici. Juhovýchodne od kostola postavili novú faru v roku 1743. Kanonická vizitácia z roku 1749 uvádza, že v Kostole Všetkých svätých sú tri oltáre – hlavný Všetkých svätých a bočné Panny Márie a sv. Anny. Kostol mal drevenú zvonicu s tromi zvonmi. Väčšou prestavbou prešiel kostol v roku 1806, kedy vznikla veža, klenby, empora i nové ukončenie presbytéria s konchou, dodnes zachované. Veľký zásah do kostola nastal po politickej zmene v roku 1989, kedy mohli veriaci slobodne uvažovať o zväčšení kostola, ktorý už veriacim Kamenice nepostačoval. Prvé stretnutie úradníkov v tejto veci sa uskutočnilo už v decembri 1989. Keďže stojaci kostol nebol zapísaný v zozname pamiatok, mohla sa jeho časť zbúrať, aj keď sa uvažovalo aj o stavbe nového. Ešte pred prestavbou kostola postavili veriaci v rokoch 1990 – 1991 novú faru hneď vedľa barokovej fary. Zemné práce na kostole sa začali v jeseni 1993. Autorom projektu nového chrámu bol Ing. arch. Pavol Repka. Kostol slávnostne konsekroval 27.8.1995 Mons. Alojz Tkáč, košický arcibiskup.

 

Školstvo

Záznamy o existencii školy v Kamenici existujú od roku 1600. Kanonická vizitácia z roku 1691 uviedla, že škola bola v ruinách. V roku 1813 sa uvádza meno učiteľa Ján Singlarič, v roku 1867 Andrej Petrach, po ňom Ján Cvanciger. Učitelia fungovali zároveň ako kantori v kostole. Budova školy ale na začiatku 20. storočia prestala vyhovovať a bolo potrebné riešiť jej kapacitu. Do školy chodilo 150 – 160 detí a preto sa rozhodlo o stavbe druhej budovy, kde by pôsobil aj druhý učiteľ. Zaslúžil sa o ňu najmä farár Andrej Mathia a richtár Tomáš Ščecina. Stavba sa uskutočnila v roku 1912 a okrem triedy sa v nej nachádzal aj byt učiteľa, ktorým bol v tom čase Andrej Poklemba. Typizovanú budovu na obdĺžnikovom pôdoryse postavil lipiansky staviteľ Maximilián Hudy medzi kostolom a farou. Škola bola podpivničená, prízemná, fasády zdobilo nárožné kvádrovanie a okná mali profilované šambrány s klenákom. Posviacka novej školy sa uskutočnili 31. októbra 1912. Na svoje účely fungovala až do postavenia novej školy. Zbúrala sa v roku 2018.


Mgr. Michaela Haviarová, PhD.
Použité informácie z publikácií:
Michaela Haviarová a kol.: Hrad Kamenica – tajomný hrad Čergova, Obec Kamenica, 2016.
Kol. autorov: Hrad Kamenica. Obrazy z dejín hradu a podhradia. Turany : P+M, 2018.