Geografické pomery

GEOLOGICKÁ STAVBA

Celé územie sa vyskytuje vo flyšovom pásme, resp. na čergovsko- beskytskom flyši, pričom má veľmi pestré horninové zloženie. Geologický podklad územia obce je zložený v prevažnej časti z vápencov.

Južnú časť katastrálneho územia tvoria treťohorné šambronské vrstvy vnútrokarpatského paleogénu, ktoré vznikli vo vrchnom eocéne – drobnorytmický flyš alebo ílovce, ílolistovce v absolútnej prevahe nad pieskovcami. Korytá vodných tokov lemuje štvrtohorná svahovina v celku (nerozčlenené svahové hliny a sutiny).

Centrálnou časťou katastrálneho územia prechádza bradlové pásmo, ktoré je známe svojím pestrím zložením. Treťohorné pročsko- jarmutské súvrstvie, ktoré vzniklo v paleocéne až v strednom eocéne spolu s karbonátovým flyšom zaberá väčšinovú časť územia.

Bradlové pásmo je zložené z druhohorných vápencov. Najväčšie plochy zaberajú krinoidové vápence (vznikli v období bajok – bat), hľuznaté vápence (bat – kimeridž) a rogožnícka vrstva, ktorá je zložená z vápencov a brekcií, vznikla v období titón – berias.

Zo severozápadu na východ sa tiahne úzky pás jurských rádiolariových vápencov, ktoré sú veku kelovej – kimeridž, polyniklých zlepencov, červených a sivozelených piesčitých ílovcov paleogénu vo veku paleocén – stredný eocén. Severná časť územia je málo zložitá. Južnejšiu časť tvorí pás s pestrým súvrstvím: červené a zelené ílovce, tenkolavicové pieskovce veku stredného a spodného eocénu a ostatnú plochu zaberá spodné maľcovské súvrstvie.

 Zdroj: Nemčok, J. a i. 1990. Vysvetlivky ku geologickej mape Pienin, Čergova, Ľubovnianskej a Ondavskej vrchoviny v mierke 1:50 000. Bratislava: GÚDŠ.

GEOLOGICKÝ VÝVOJ

Druhohory

Vznik územia obce začína na začiatku jury. Roztváraním Severného okraja Tetydy sa vytvoril
Váhický oceán, ktorý stykom s južnejšími jednotkami sa narušil a začala jarmutská fáza.

Treťohory

Tlakom a následnou eróziou vzniká bradlové pásmo. Šambrónsko- kamenické (resp. hromošsko- kamenické) štruktúrne pásmo je široké asi 5 km, pričom z juhozápadnej strany tesne sleduje úsek pieninského bradlového pásma v dĺžke cca 40 km v úseku pri Novej Ľubovni po oblasť severovýchodu Sabinova.

Šambronsko – kamenické pásmo tvoria dve kulisovité zostupujúce zložité brachaantiformné megaštruktúry s osami z. a v. až zsz – vjv smeru, ktoré vo vzťahu k ohraničeniu šarišsko – kamenického pásma a bradlového pásma sú mierne diagonálne. Západnejšia antiforma bola nazvané Šambronská, východnejšie Kamenická. V obci Kamenica, sa vytvára pruh malých izolovaných czorsztynských bradiel južnejšej kulisy, so striedaním subvertikálnych šupín s pieninskou a czorsztynskou sukcesiou.

Vrásový systém má odlišnú genézu. Pozostáva z veľkorozmerných antiklinálnych zalomených vrás, vytvorených v hrubých telesách šambronských zlepencov, medzi ktorými sú ílovcové sedimenty intenzívne disharmonicky prevrásnené. Osové roviny sú strmo uklonené na sever. Vrásnený komplex sa tu komplexne odlepil od podložia a teda vznikli početné prešmykové zlomy, ktoré na základe celkovej geometrie interpretujeme ako veľmi strmé, čiastočne slepé prešmyky.

Osi týchto veľkých brachyantiforiem Šambronská a Kamenická sú postavené šikmo proti hraniciam šambronsko – kamenického pásma a bradlového pásma, čo naznačuje dextrálny posuvný pohyb v tejto zóne. Vytvorenie šambronsko – kamenický antiformných zväzkov pokladáme za dôsledok transgresie v zóne zmerného posunu pribradlovej zóny, ale oddeľujúce šambronsko – kamenického pásma od bradlového pásma ako primárnu plochu presunu. Je to v skutočnosti ďalekosiahly bočný posun (strike – slip), ktorý nepochybne amputoval severovýchodné okrajové časti vnútrokarpatskej paleogénnej panvy.

V oblasti širokého okolia Kamenice a Sabinova dominujú zlomy súbežné s priebehom bradlového pásma. Najvýraznejšie z nich sú tie, ktoré limitujú východné zakončenie šambronsko – kamenickej elevácie. Priečne zlomy (sv.-jz. smeru) sa tu prejavujú segmentovaním šambronsko – kamenického pásma, pričom sa tu našli aj dôkazy o ich existencii a fungovaní už v paleogénnom období.

Zdroje:

Aubrecht, R., Sýkora, M., 2004. Jurassic-Cretaceous Evolution of the Czorsztyn Unit (Pieniny Klippen Belt, Western Carpathians): New Aspects. Geolines, 17, s. 15-16
Plašienka, D., Mikuš, V., 2010. Geologická stavba pieninského a šarišského úseku bradlového pásma medzi Litmanovou a Drienicou na východnom Slovensku. Mineralia Slovaca, 42, 2, s. 155-178
Vass, D. a i. 1988. Vysvetlivky k mape Regionálne geologické členenie Západných Karpát a severných výbežkov Panónskej panvy na území ČSSR 1:500 000. 1. vyd. Bratislava: Geologiský ústav Dionýza Štúra , 1988.

GEOMORFOLOGICKÉ POMERY

Územie sa rozprestiera v geomorfologickom celku Čergov, ktorý predstavuje samostatnú jednotku v oblasti Východných Beskýd, v subprovincii Vonkajšie Západné Karpaty a provincii Západné Karpaty v Alpsko- Himalájskej sústave.

Vystupuje tu ako najmasívnejší horský celok s celkovou rozlohou 275,5 km2. Na severe susedí s Ľubovnianskou vrchovinou, na severovýchode a východe s Ondavskou vrchovinou a na juhu a západe so Spišsko-šarišským medzihorím. Čergov je flyšovým pohorím vnútorného flyša, tiahne sa v smere SZ – JV v dĺžke cca 30 km a šírke cca 17 km a jednotlivými vrcholmi dosahuje výšku nad 1000 m n. m., ktoré sú budované hrubolavicovitými pieskovcami s vložkami ílovitých bridlíc.

Pre Čergov je z hľadiska geomorfologickej stavby typické, že sa v ňom vyníma z plošín, vplyvom retrográdnej erózie vyzdvihnutý kľukatý centrálny chrbát. Hlavný hrebeň spolu s bočnými rázsochami sú odlesnené, nachádzajú sa na nich poľany – horské pasienky.

Začína na severozápade vrchom Dlhá (1006 m) a vedie cez Malý Minčol (1054 m) na najvyšší vrch pohoria – Minčol (1157 m). Odtiaľ chrbát klesá do sedla Ždiare (972 m), vedie sedlom Uhlisko a vrch Dvoriská (1057 m) až do najhlbšie položeného sedla hlavného chrbta – sedla Priehyby (822 m). V tomto mieste chrbát eróziou znížili zdrojnice Ľutinky a Tople. Východná časť hlavného chrbta ďalej pokračuje cez vrch Hrašovík (1009 m), lúkami Pastierčaky na vrch Solisko a odtiaľ cez sedlo Lysina, vrch Veľká Javorina (1099 m) až na najvýchodnejší vrch hlavného chrbta – vrch Čergov (1050 m).

Z chrbta na všetky strany pohoria vybiehajú početné cca 900 m n.m. vysoké rázsochy (Ostrý kameň 1001 m – Lysá 1068 m – Trepeš 912 m, Pálenica 996 m – Jaseňov 914 m – Čekošov 842 m, Bukový vrch 1019 m – Žobrák 920 m a i.), navzájom oddelené úzkymi dolinami potokov, ktoré sa spätnou eróziou dostali hlboko do pohoria. Súbežne s hlavným chrbtom sa tiahne po jeho severnej strane podružný nižší chrbát pohoria. Juhozápadné okraje pohoria Čergov buduje bradlové pásmo, ktoré je tvorené zoskupením viacerých skaliek – bradiel a bradielok.
Územie je vysoko lesnaté (80 % zalesnenie), majoritné skupiny bučín tvoria stredné polohy a vrcholové časti okrem hrebeňových lúk.

Geomorfologické členenie

Zdroj: upravené podľa Atlasu krajiny SR, 2006

Zdroje:

Atlas krajiny Slovenskej republiky. 1. vyd. Bratislava: Ministerstvo životného prostredia SR, Banská Bystrica: Slovenská agentúra životného prostredia. 2002, 344 s.
Ďurček, J. Čergov. Branisko. 1. vyd. Bratislava: Šport. 1991, 221 s.
Miklós, L., Izakovičová, Z. a i. Atlas reprezentatívnych geoekosystémov Slovenska. 1. vyd. Bratislava: ÚKE SAV, 2006. 124 s. + 6 máp. ISBN 80-969272-4-8

KLÍMAGEOGRAFICKÉ POMERY

Podľa Končekovho indexu (1984) Kamenica patrí do mierne teplej oblasti a od 700 m. n. m do oblasti chladnej.

Mierne teplú oblasť charakterizujeme v priemere viac ako 50 letných dní do roka s priemernou teplotou v januári  – 3 °C a v júli 18 – 20 °C.

Podľa klimatických oblastí možno zaradiť väčšiu časť Čergova nad 700 m n. m. (67,7% územia) do chladnejšej oblasti, a to jej mierne chladného okrsku s priemernou ročnou teplotou vzduchu okolo 4 °C, v januári od – 4°C do – 7°C a v júli, kedy ja zároveň aj najviac slnečného svitu od 12 do 16 °C. V oblasti prevláda oceánska klíma s kontinentálnymi prvkami: prejavuje sa neskorým nástupom jari so zvýšenými teplotami v jeseni v porovnaní s jarou. Centrálna časť Čergova (vo výškach nad 700 m n. m.) patriaca do chladnej oblasti, má ročný úhrn zrážok okolo 800 mm. Okrajové časti pohoria, ktoré zasahujú do mierne teplej klimatickej oblasti, majú 650 – 750 mm zrážok ročne.

Zrážkové pomery ovplyvňuje popri nadmorskej výške aj morfológia územia. Pri prevládajúcich západných vetroch majú časti Čergova aj nad 800 mm zrážok.

Výpar z povrchu pôdy sa tam pohybuje od 450 do 500 mm, čo je relatívne vysoká hodnota.

Priemerný počet dní so snehovou prikrývkou vo vrcholových častiach pohoria je 80 – 120, priemerné maximum snehovej pokrývky je 40 – 60 cm.

Najteplejšie mesiace v Kamenici sú jún, júl a august, najchladnejšie mesiace december, január a február. Výnimočne sa vyskytujú aj dlhodobo chladné mesiace, ktorých teploty sú ovplyvňované prenikaním chladnejšieho vzduchu zo severu.

HYDROGEOGRAFICKÉ POMERY

Povrchové vody

Územie Slovenskej republiky patrí hydrologicky k dvom úmoriam. Prevažnú časť odvodňuje Dunaj so svojimi prítokmi, vtekajúci do Čierneho mora, menšiu časť – 1 593 km2, to je asi 4 % plochy Slovenska, odvodňuje Dunajec s Popradom, ústiaci do Visly a neskôr do Baltského mora. Rozvodie medzi Baltským a Čiernym morom je časťou hlavného európskeho rozvodia (Plesník, 1979). Hlavné európske rozvodie preteká aj katastrom obce Kamenica. Na území vznikajú toky Lipianského potoka, Kalinovského potoka a Lúčanky, ktoré sa spájajú a tvoria ľavostranné rameno rieky Torysy. Mesačný prietok Lipianskeho potoka mal v jednotlivých rokoch svojrázny charakter, ktorý závisel od snehovej pokrývky, ktorá sa na jar topila a ovplyvňovala hladinu a prietok potoka (hydrologický rok). Hodnota prietoku sa každoročne zvyšuje v období výdatnejších dažďov, ktoré tu zaznamenávame zvyčajne po „medardovej kvapke“. V jesennom období je hodnota prietoku zvyčajne ustálená, obvykle je suchá bez väčšieho zaznamenaného množstva zrážok, ktoré neovplyvňujú hodnotu Lipianskeho potoka.

Podpovrchové vody

Na území obce Kamenica sa nachádzajú dva pramene. Prvý je lokalizovaný pod Zadným Skaliskom na okraji Bradlového pásma. Tento prameň zároveň slúži ako zdroj pitnej vody. Druhú prameň sa nachádza blízko katastrálnej hranice s obcou Lúčka. Jeho názov sa ľudovo nazýva Pri mlynárke.

PEDOGEOGRAFICKÉ POMERY

Pôdne typy a subtypy

Územie obce Kamenica patrí do flyšového pásma. Pretože na flyšové horniny je viazaná genéza hnedých pôd – kambizemí, tento pôdny typ v pôdnom pokryve prevláda. Pôdny typ je heterogénny, ktorý spôsobuje, že sa na území obce Kamenica nachádzajú dva subtypy: kambizem typická a pseudoglejová.

Kambizem patrí do skupiny pôd hnedých, pre ktorú je charakteristický proces hnednutia (alterácie), oxidického zvetrávania, s dominantným kambickým B- horizontom.

Kambizem pseudoglejová (KMg) – stredne hlboká až hlboká sa nachádza na svahoch do 12o. Je rozšírená najmä v južnej a severozápadnej časti územia, a taktiež sa vyskytuje nad severnou hranicou intravilánu. Obsah prachových častíc (z kambizemí najvyšší – 60 %) a hrubého prachu (36 % v povrchovom horizonte), ich spolu s výrazne zníženou priepustnosťou zaraďuje k najviac erodovaným pôdam tohto územia. Pôdny subtyp sa viaže na zosuvy, nenarušené hliny a sutiny, ílovce a ílolistovce.

Kambizem typická (KMm) – stredne hlboká až hlboká na svahoch do 12o tvorí taktiež prevažnú časť územia. Značnú časť zaberá v centrálnej časti územia a v menšom množstve sa vyskytuje v južnej časti blízko hranice riešeného územia. Obsah celkového prachu je 53,5 %, hrubého prachu 29,8 %, to znamená, že sú tiež veľmi ľahko erodovateľné. Obsah humusu je vyšší, priemerne 2,6 %, čo je podmienené najmä vyšším zastúpením trávnych porastov na týchto pôdach, viaže sa šambronské vrstvy- drobnorytmický flyš alebo ílovce, pieskovcoch a pieskovitých vápencoch.

Fluvizem typická (FMm) – jej výskyt je viazaný na nivy vodných tokov. Na území obce Kamenica sa nachádza v juhozápadnej časti ľavého prítoku vodného toku Kamenický potok. Je to pôda prevažne stredne ťažká s dobrými fyzikálnymi vlastnosťami a relatívne vysokým obsahom humusu (2,8 %), so slabo kyslou až neutrálnou pôdnou reakciou 6,7 pH, s vysoko nasýteným sorpčným komplexom a vysokým obsahom prijateľných živín. Charakteristické pre nivy v tejto oblasti je ich úzka výmera a stredne silná až silná skeletovitosť.

Na území obce Kamenica sa miestami nachádzajú aj nerozlíšené pôdy – pôdy na zrazoch nad 25°. Vyskytujú sa pozdĺž južnej a západnej hranici územia, lemujú aj severnú hranicu intravilánu a taktiež vo východnej časti skúmaného územia zväčša na ílovcoch a pieskovcoch.

V malom množstve sa nachádza aj rendzina typická (RAm). Tento pôdny subtyp s AC-profilom má vysoký obsah uhličitanov a viaže na kryonidové vápence. Patrí k intrazonálnym terestickým pôdam. Hromadí sa v nej zväčša kvalitný humus.

Ranker a litozem (RN,LI) sa na skúmanom území nachádzajú minimálne na kryonidných vápencoch. Litozem (LI) – je málo vyvinutá plytká pôda, s ochtickým Ao – horizontom. Je bez porastu a nachádza sa zväčša vo vyšších nadmorských výškach. Ranker (RN)- nachádza sa na príkrych svahoch s A a C horizontom. Hromadí sa v nej humus a uskutočňuje sa v nej slabšia sialitizácia s hnednutím.

Pôdne druhy

Pôdne druhy podľa podielu jemnozeme sú hodnotené podľa Novákovej klasifikačnej stupnice, ktorá bola zostavená podľa percentuálneho obsahu jemnozeme (veľkosť častíc < 2mm) a rozdelená do siedmych tried.

Z týchto siedmych tried sú zastúpené v katastri obce Kamenica štyri triedy:
Hlinité pôdy, ktoré zaberajú pomerne celú južnú časť katastrálneho územia. Na území obce sú viazané predovšetkým na nenarušené hliny a sutiny a na ílovce a ílolistovce. V severnej časti sú slabo skeletnaté, pričom pri hranici intravilánu sú stredne až silno skeletnaté.

Hneď po hlinitých pôdach sa na druhom mieste veľkosti výskytu nachádzajú ílovito – hlinité pôdy, ktoré sa viažu na zosuvy, ílovce a ílolistovce a pieskovce a sú stredne až silno skeletnaté, ale aj pôdy, ktoré sa nachádzajú na zrázoch nad 25°, ktoré nemajú určenú skeletnatosť.

V značnej miere sa vyskytujú aj ílovitohlinité pôdy, ktoré sa viažu na pročsko-jarmutské súvrstvie-jarmočský flyš a taktiež na pieskovce a pieskovcové vápence. Sú to pôdy stredne až silno skeletnaté.

Malé percento pôd zaberajú piesočnaté a hlinitopiesočnaté. Na území obce Kamenica sa viažu na zosuvy a kryonidové vápence. Sú to pôdy stredne až silno skeletnaté.

Zdroj:

Bielek, P. – Šurina, B. 2000. Malý atlas pôd Slovenska. 1. vyd. Bratislava : Výskumný ústav pôdoznalectva a ochrany pôdy, 2000.
Činčura, J. 1985. Encyklopédia Zeme. 2. vyd. Bratislava: Obzor, 1985. 481 s.
Šály a i., 2000. Morfogenetický klasifikačný systém pôd Slovenska. 1.vyd., Banská Bystrica. 2000.

BIOGEOGRAFICKÉ POMERY

Fytogeografická charakteristika

Z fytogeografického začlenenia, patrí územie obce Kamenica do oblasti západokarpatskej flóry (Carpaticum occidentale) a obvodu východobeskydskej flóry (Beschidicum orientale). V katastrálnom území obce Kamenica sa nachádzajú: lužné lesy podhorské a horské, bukové lesy vápnomilné, bukové kvetnaté lesy podhorské, bukové lesy kyslomilné horské, bukové a jedľové lesy kvetnaté .

Západnú časť územia zaberajú bukové kvetnaté lesy podhorské ( Eu-Fagenion). Dominuje tu ostrica chlpatá (Carex pilosa), ďalej sa tu nachádza marinka voňavá ( Galium odoratum). Pozdĺž vodných tokov Lipiansky a Kalinovský rastú lužné lesy podhorské a horské (Alnenion glutinoso-incanae). V súčasnosti habitus na pôdach hlinitých, stredne ťažkých už nie je až taký hustý. Dominantná je tu vŕba purpurová (Salix purpurea) a miestami sa nájde aj  lieska obyčajná (Corylus avellana).

Vo východnej časti majú veľkú rozlohu bukové a jedľové lesy kvetnaté (Eu- Fagenion). Jednotka zahŕňa klimaxové eutrófne bukové a zmiešané jedľovo-bukové lesy na hornej hranici podhorského stupňa a v horskom stupni na všetkých geologických podložiach. Dominantné druhy: dub zimný (Quercus petrae), javor horský (Acer pseudoplatanus), javor mliečny (Acer platanoides), veronika horská (Veronica Montana), deväťsil biely (Petasites albus), veternica hájna (Anemone nemorosa), ostružnica malina (Rubus idaeus), cesnak medvedí (Allium ursinum). Najvyššie hrebene zaberajú lesné spoločenstvá a horské lúky. Celé toto územie je aj súčasťou NPR Čergovský Minčol. Boli vytvorené ľudskou činnosťou, odlesnením a využívaním ako pasienky a kosienky. Lúky sú porastené čučoriedkami a brusnicami s trávnatými zárastami psice tuhej (Nardus stricta), lipnice Chaixovej (Poa chaixii). Na svahoch v podvrcholovej oblasti sa nachádzajú prevažne klimaticky formované lesné remízy s bukmi a javormi horskými. Tieto stromy rastú v oblastiach v nadmorskej výške cez 1000 m n. m. V juhozápadnej časti v nadmorskej výške 1050 – 1157 m n. m prevláda podskupina nízkej bukovej javoriny (Fageto-Aceretum humile). V severovýchodnej časti je najrozšírenejšou skupinou skupina jedľových bučín (Abieto – Fagetum), ktoré sa v najväčšom zastúpení nachádzajú v údolí Kalinovského potoka.

Zoogeografická charakteristika

Podľa zoologického hľadiska patrí územie obce Kamenica do provincie listnatých lesov a do podkarpatského úseku. Živočístvo nachádzajúce sa v katastrálnom území obce Kamenica môžeme zatriediť do jednotlivých spoločenstiev, ktoré majú svojich typických zástupcov.

Spoločenstvo listnatého lesa, pre ktoré je typické: ďateľ prostredný (Dendrocopus medius), sýkorka belasá ( Parus caerueus), diviak lesný (Sus crofa), slimák záhradný (Helix pomatia) a ďalší.

Spoločenstvo skalnatých stien a brál je v porovnaní s inými veľmi chudobné. Z plazoch žije na exponovaných skalách jašterica živorodá (Lacerta vivipara). Z hadov sa vyskytuje užovka hladká (Coronella austriaca) a vretenica obyčajná (Vipera berus). Z vtákov hniezdia v tomto prostredí žltochvost domový (Phoenicurus ochruros). Z dravcov tu nájdeme sokol sťahovavý (Falco peregrinus), sokol myšiar (Falco tinnunculus). Zo sov hlavne výr skalný (Bubo bubo).

Živočíšne spoločenstvo lúk a polí – živočíchy sú prispôsobené danému prostrediu svojou prevažne sivohnedou farbou. Typickými zástupcami vyšších živočíchov sú bylinožravé vtáky a hlodavce. Z vtákov sú to: prepelica poľná (Coturnix coturnix), škovránok poľný (Alauda avensis). Z hlodavcov sú typické: zajac poľný (Lepus europaeus), syseľ obyčajný ( Citellus citellus). Spoločenstvo lúk sa vyznačuje veľkou diverzitou. Na lúkach sú najznámejšie motýle: bábočka pávooká ( Numphalis io), bábočka admirálska ( Vanessa atalanta). Z hmyzu: svrček poľný ( Gryllus campestri), bystruška medená (Garabus Cancellatus).

Živočíšne spoločenstvo ľudských sídlisk – jednu skupinu tvoria tie, čo u človeka v jeho hospodárstve hľadajú potravu. Takými sú napr. myš domová (Mus musculus) , potkan obyčajný (Rattus norvegicus), vrabec domový (paser domesticus), hrdlička domová (Streptopelia decaocto). Do druhej skupiny môžeme zaradiť živočíchy, ktoré využívajú ľudské sídliská ako hniezdiská napr. lastovička domová (Hirundo rustica). Do tretej skupiny patria živočích, ktoré potrebujú potravu, napr. užovka obyčajná (Nardix nardix), ropucha zelená (Bufo virdis), jašterica zelené (Lacerta viridis). Živočíšne spoločenstvo brehov vôd- na území sa nachádza druh pstruha potočného (Salmo trutta morpha phario).

zdroj: 

Lauko, V. 2003. Fyzická geografia Slovenskej republiky.1. vyd. Bratislava: MAPA Slovakia, 2003. ISBN 80-89080-07-3

Autor: Mgr. Monika Drábová 

Navštívte Centrum tradičnej kultúry s múzeom v obci, kde je aj geologická expozícia.